O veciach a ľuďoch

Oba naše národy sa nachádzajú v strede európskeho kontinentu, majú príbuzný jazyk, v nejednom prípade spoločné či aspoň vzájomne poprepletané dejiny, no to, čo nás azda najviac spája, je akýsi prazvláštny druh národnej hlúposti. Narážam na udalosť spred niekoľkých dní, kedy naše krajiny navštívil najvyšší duchovný vodca okupovaného Tibetu, Tändzin Gjamccho, viac známy ako Dalajláma. Nech sa na to pozeráme ako chceme, v každom prípade je to človek, ktorý si zaslúži skutočnú úctu nielen za svoju obrovskú múdrosť, ale najmä za mier a posolstvo, ktoré so sebou prináša. Aj ja som mal tú česť zúčastniť sa jeho prednášky na pôde Európskeho parlamentu v Bruseli v roku 2008 a zrejme nemusím zdôrazňovať, že mi jeho slová dali naozaj mnoho. Je úplne jedno, či veríme, že je prevtelením Avalókitéšvary, či je zosobneným božstvom Tibetu alebo či je len obyčajným mníchom, ako o sebe tvrdí, je to jednoducho múdry muž, od ktorého sa máme čo učiť. To zrejme uzná takmer každý. Ale pozor! Pokiaľ už ide o jeho politickú pozíciu, tu nastáva problém. Je totiž predstaviteľ Tibetu, krajiny, ktorá sa ešte stále, aspoň teoreticky, vzpiera mocnej Číne, svojej skutočnej domovine. Domovine, ktorá ju anektovala podobne, ako Hitler anektoval Rakúsko. Dnes je to už však asi jedno, môžeme povedať, čo sa stalo, stalo sa, nikto s tým nedokáže nič robiť bez ohľadu na to, čo si o danej veci myslíme. Tibet je dnes už v Číne, možno raz nebude, ale to skutočne nevyriešime. Poďme sa teda aspoň pozhovárať s Dalajlámom, určite to nebude na škodu. Ale čo to hovorím? Čo som si to dovolil? Prijať Dalajlámu? Veď to je je zločin! Ten chlap je terorista! Pritiahnuté za vlasy? Áno, je to tak. Ale v rámci politického kontextu česko-čínskych vzťahov je to presne reakcia, ktorú návšteva duchovného vodcu vyvolala medzi špičkami českej politickej scény. Prezident, premiér, predseda senátu a predseda parlamentu poslali Čínskej ľudovej republike ospravedlňujúci list, v ktorom sa dištancovali od politikov, ktorí sa s Dalajlámom osobne stretli. Neviem, ale trochu mi to pripomína časy, keď sme sa museli Sovietom ospravedlňovať za Dubčeka a jeho reformačné úsilie. Neubránim sa ani dojmu, že takto nejako by vyzeral list Hitlerovi, v ktorom by sa Zeman a spol. ospravedlňovali za atentát na Heydricha. Prípadne, keď to obrátim na slovenské pomery, mohlo by to byť aj ospravedlnenie Nemeckej ríši za Slovenské národné povstanie, nakoľko ani slovenskí politici neukázali práve najúžasnejší charakter. Okrem prezidenta Andreja Kisku sa na Slovensku nenašiel žiadny vrcholový politik, ktorý by mal tú odvahu sa s Dalajlámom stretnúť. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák to svojím tvrdením takisto práve nevyhral, keď sa pre médiá okrem iného vyjadril, že Čína „je nielen najväčšia ekonomika na svete, ale jedna svetová superveľmoc, stály člen BR OSN, ktorý sa na Slovensko momentálne hnevá…“ (SITA). Medzi riadkami sa Číne vlastne ospravedlnil za stretnutie Dalajlámu s prezidentom, hoci toto stretnutie, ako aj celá návšteva, malo len súkromný charakter. Tu mi nedá vyzdvihnúť Andreja Kisku a svojím spôsobom sa mu ospravedlniť, nakoľko v čase prezidentských volieb som ho považoval za nie práve toho najslušnejšieho človeka na svete, ale po viacerých jeho vystúpeniach a vypočutí si jeho myšlienok musím povedať, že je to človek s pevným názorom, so svedomím, zdravým rozumom a odvahou a v podstate jediný vrcholový slovenský politik, za ktorého sa Slovensko nemusí hanbiť. Prejavil totiž morálku, ktorá na Slovensku a tiež v Čechách neuveriteľne chýba. Viete, vždy som sa pýtal, ako je možné, že sme sa tak ľahko vzdali mníchovskému diktátu. Návšteva Dalajlámu mi dala odpoveď. Ani Slováci, ani Česi totiž nemajú skutočnú hrdosť, hrdosť, ktorá by im poskytovala kategorický imperatív prejavenia vlastného názoru, ktorá by im zakazovala posluhovať väčším štátom a to z akéhokoľvek dôvodu a ktorá by im dovolila prejaviť sa ako slobodná spoločnosť. Už nám zostáva len dúfať, že táto zbabelosť slovenských a českých politikov nie je odrazom celej spoločnosti oboch našich národov. A pokiaľ nie, prečo trpíme podobných ľudí na čele svojich štátov?